Prečítať článok:
Rýchlosť čítania:
Od 17.08.2015 sa v členských štátoch EÚ (s výnimkou Dánska, Veľkej Británie a Írska) uplatňuje nová právna úprava dedenia s cudzím prvkom.
Dňa 4.júla 2012 Európsky parlament a Rada Európskej Únie v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijali Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 250/2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“). Nariadenie je dlho očakávaným predpisom, ktorý komplexne upravuje problematiku dedenia s cudzím prvkom.
Vzhľadom na to, že fungovanie vnútorného trhu EÚ je založené na slobode voľného pohybu osôb a každý členský štát upravoval, prostredníctvom svojich kolíznych noriem, prípady dedenia cudzím prvkom rôzne, vyvstala potreba jednotnej úpravy tejto problematiky, a to tak, aby práva dedičov alebo odkazníkov, veriteľov poručiteľa a iných osôb spojených so zosnulým boli jasné, vopred predvídateľné a efektívne zaručené. Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že Nariadenie neupravuje hmotné dedičské právo členských štátov EU, teda postavenie, práva a povinnosti poručiteľ a jeho dedičov sa budú naďalej spravovať vnútroštátnym právom toho-ktorého členského štátu. Cieľom Nariadenia je teda určiť najmä to, súd (príp. notár) ktorého členského štátu a podľa akého práva bude konať v dedičskej veci s medzinárodným prvkom ako aj to, ako bude jeho rozhodnutie možné uznať a vykonať v ktoromkoľvek inom členskom štáte.
Nariadenie okrem iného upravuje:
1. Právomoc, teda súd (notár) ktorého členského štátu bude príslušným na konanie v dedičskej veci s medzinárodným prvkom
Nariadenie ako všeobecné kolízne kritérium na určenie súdnej príslušnosti určuje obvyklý pobyt poručiteľa v čase smrti, teda konať v dedičskej veci bude súd toho členského štátu, v ktorom nachádzalo centrum jeho spoločenského a ekonomického života, kde sa poručiteľ usadil a nadobúdal majetok, bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť. Orgány tohto štátu budú mať právomoc konať v celej dedičskej veci.
2. Rozhodné právo – právny poriadok ktorého členského štátu sa bude v dedičskej veci s medzinárodným prvkom aplikovať
Podobne ako je tomu pri určovaní právomoci, všeobecným kritériom je opäť obvyklý pobyt poručiteľa v čase smrti. Kritérium obvyklého pobytu poručiteľa je pre určenie rozhodného práva kritériom všeobecným,. Nariadenie však upravuje možnosť poručiteľa – občana EÚ vyhnúť sa aplikácii tohto kritéria, a to tak, že poručiteľ si zvolí, aby rozhodným právom pre dedenie po ňom bol právny poriadok toho štátu, ktorého je občanom. Voľbu práva môže poručiteľ uskutočniť v závete. Rozhodným právom (právo štátu obvyklého pobytu poručiteľa alebo právo štátu, ktorého občanom je poručiteľ) sa spravuje celé dedičstvo a to najmä :
- dôvody, čas a miesto začatia dedenia,
- určenie oprávnených osôb a ich dedičských podielov
- spôsobilosť dediť
- vydedenie a dedičskú nespôsobilosť
- prechod majetku a záväzkov poručiteľa na dedičov, účinky prijatia alebo odmietnutia dedičstva
- právomoci dedičov, vykonávateľov závetu a správcov dedičstva
- zodpovednosť za dlhy patriace do dedičstva či
- vyporiadanie dedičstva
3. Európske osvedčenie o dedičstve
Nariadenie zavádza aj tzv. Európske osvedčenie o dedičstve. Ide o písomnosť, ktorú vydá štát, ktorého súd (notár) má právomoc v cezhraničnej dedičskej veci konať. Európske osvedčenie o dedičstve je akýmsi dôkazom o postavení dediča a zároveň listinou potrebnou na účely zapísania majetku v registri členského štátu (napr. kataster), kde sa majetok po poručiteľovi nachádza.
Nariadenie sa v členských štátoch (s výnimkou Dánska, Veľkej Británie a Írska) uplatňuje od 17.08.2015.
