Prečítať článok:
Rýchlosť čítania:
Článok analyzoval, či súčasná domáca právna úprava postačuje aj vo vzťahu k právnickým osobám, zárukám základných práv garantovaných všetkým právnym subjektom, obzvlášť či rešpektuje dodržiavanie zásady rovnosti a základného práva na prístup k spravodlivosti. Predmetom analýzy boli niektoré ustanovenia v súčasnej dobe platného a účinného zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi (ďalej len „zákon“).
Našim cieľom nie je hodnotenie obsahu tohto príspevku. Príspevok bol pre nás skôr podnetom na krátku úvahu o úrovni našej legislatívnej praxe.
V príspevku je o. i. analyzované aj ustanovenie § 5b ods. 6 zákona. Toto ustanovenie hovorí, že „ak ide o vec hodnú osobitnej ochrany a potreby zabezpečenia prístupu k spravodlivosti, môže riaditeľ po predchádzajúcom stanovisku rady rozhodnúť o úhrade peňažných prostriedkov na účely poskytnutia právnej pomoci podľa tohto zákona z prostriedkov centra“. Vo svojom príspevku poukazuje Mag. iur. Brániková, MBA, na to, že podľa novelizovaného znenia zákona (zákon č. 332/2011 Z. z.), môže o poskytnutie právnej pomoci požiadať aj právnická osoba, a to práve na základe vyššie citovaného ustanovenia § 5b ods. 6. K aktuálnemu zneniu zákona však autorka uvádza, že úmysel zákonodarcu zahrnúť pod systém zákona aj právnické osoby bol realizovaným, prinajmenšom veľmi nedôsledne. Prečo? Totižto až z dôvodovej správy k spomínanej novele je zrejmé, že mechanizmus poskytovania právnej pomoci sa bude uplatňovať aj na právnické osoby.
Podľa zákona, konkrétne jeho ustanovenia § 1 sa systém poskytovania právnej pomoci podľa neho vzťahuje len na fyzické osoby.
Zákon výslovne hovorí, že jeho účelom „je vytvoriť systém poskytovania právnej pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu svojich práv, …“. Ani pri použití najextenzívnejšieho výkladu uvádzaného ustanovenia § 5b ods. 6 zákona, nie je možné uvažovať o tom, že by systém právnej pomoci bol rozšírený aj na právnické osoby. V ustanoveniach zákona nie je o právnickej osobe ako o oprávnenom subjekte ani zmienka. Naopak, zákon výslovne hovorí len o fyzických osobách a identifikátoroch, ktoré patria len fyzickým osobám, vrátane zásadných podmienok, ktorých splnenie sa vyžaduje na poskytnutie právnej pomoci. Použitie výrazu „osoba“ bez bližšieho upresnenia, či ide o osobu fyzickú alebo právnickú, v spomínanom ustanovení § 5b ods. 6 zákona je len veľmi slabou oporou.
Zastávame názor, že môžeme len polemizovať o tom, čo viedlo predkladateľa novely zákona k vyjadreniu rozšírenia pôsobnosti zákona aj na právnické osoby, keď zároveň s týmto neboli navrhnuté zmeny aj iných ustanovení tohto zákona, ktoré by zohľadňovali právne postavenie právnických osôb a ich identifikačných znakov. Nabáda nás to skôr k názoru, že text dôvodovej správy je neopodstatneným vyjadrením, ktoré by nemalo byť brané do úvahy. Zrejme ide o typickú legislatívnu nepresnosť, ktorá sa prirodzene môže vyskytnúť. Dôsledkom tejto skutočnosti je však to, že adresáti právneho predpisu, nemôžu z jeho znenia a to použitím základných metód výkladu, nadobudnúť poznanie o svojom skutočnom právnom postavení a sú pozbavení aj minimálneho stupňa právnej istoty, čo by malo byť neprijateľné. Zostáva teda len dúfať, že zákonodarca si svoje pochybenie čo najskôr uvedomí a následne odstráni.
